Máme tu celosvetový zdravotný problém, čo aspoň v túto chvíľu otvára ľudstvu oči. Zrazu svet vidí, že musí v záujme prežitia spolupracovať. No neviem, ako dlho mu to vydrží.

Akoby bolo na svete krásne, ak by sa zbrane a nenávisť pretavili do spolupráce sveta, do náprav škôd spôsobených človekom voči prírode. Lebo času na nápravy je málo.

A ani pandémia by tu nemusela byť,

nebyť ľahostajnosti, lakomosti, lenivosti, civilizačnej márnotratnosti a jej narcizmu, pocitu absolútneho víťazstva a nedotknuteľnosti pána tvorstva.

Svet sa mení, už teraz počas epidémie a akiste sa zmení a možno len na chvíľu, keď potom znova začne blbnúť a vráti sa pýcha a ľahostajnosť a znova človek bude vystrkovať rožky. A hádam bude všetko pod rozumnou kontrolou. A možno znova len na chvíľu.

Svet

musí byť o spolupráci, o pomoci, o človečenstve o prírode. Svet musí zabudnúť na chladné sebectvo, svet sa musí naučiť prežiť. V tomto prípade to musí ísť cestou odolnosti a imunity, cestou prevencie. Silné telo je odolné, slabému je potreba pomôcť. O tom je ľudstvo a civilizácia.

Dnešný háklivý človek veľa šancí nemá, premôže ho hocičo. 

Je umelo klimatizovaný, chránený pred okolitým životom, čo sme tu žili tisícky rokov a šokovaný z nepoznaného, nepripravený, slabúčky. Nie je však aklimatizovaný, pretože to odmieta a ide cestou lenivosti. Kondícia populácie klesá, klesá odolnosť, klesá otužilosť, vzťah ku zdravému pohybu, ku tvorivosti a samostatnosti, hraničiace so schopnosťou prežiť bez civilizačných výdobytkov. Človek zabúda na úlohu slnka pri tvorbe nevyhnutného D vitamínu, na fotosyntézu, čo nám tvorí kyslík, na zdravý vzduch, čo nám zaručí správnu ventiláciu v pľúcach, na pohyb, čo je základom života, na čistú vodu a prírodné jedlo so všetkým, čo potrebujeme, na neporušenú prírodu, čo si sama vie rady v jej cykle a zákonitostiach. Tam je základ odolnosti voči chorobám, tisícročiami osvedčený recept na zdravie.

Kde nechodí slnko, tam chodí lekár.

Tak nás učili naši rodičia a prarodičia a ani nás nemuseli vyháňať za ním ako dnešnú populáciu. Príroda a svet nás učili improvizovať a vynaliezať a nie čakať na riešenia. A žiaden mejkap nenahradí ružovolíce tváričky a upracované tváre, čo tvarovalo slnko, vietor, dážď, sneh a nie smog.

Oveľa lepšie sú na tom ľudia hôr, horali, turisti (nie pasívny návštevníci), horolezci, skialpinisti, speleoalpinisti, bežci, cyklisti a podobne, čo sú takpovediac trénovaní na ťažké chvíle a v ťažkých podmienkach.

Ono to bude asi tak. Skúsený horal na hrebeni hory, zbadajúc na oblohe búrkové mračná, začne uvažovať o možnostiach úniku a ochrany pred rizikom, začne zostupovať z hrebeňa a hľadá úkryt. Otrlejší neskúsený a nemiestne sebavedomý, hlúpy a nevedomý, sa aj naďalej vystavuje a vystatuje na hrebeni ako bleskozvod, mysliac si, že zákony fyziky sa mu vyhnú.

Epidémia mala mať od samého začiatku na hrebeni skúseného horala, čo mal upozorniť ostatných tých neznalých a trúfalých na blížiace sa nebezpečie, mali sa mobilizovať a pripraviť v rámci scenára všetky opatrenia a nečakať, že snáď sa tá búrka obráti. Ľudstvo sa chová ako neskúsený táraj, sezónny neskúsený návštevník hôr, čo neznajúc pomery na horách, nevediac čítať prírodu, si to tam trúfne a nevie, že pritom môže riskovať zdravie a život.

Od toho je tu šport,

čo zlepšuje odolnosť, imunitu, zdravý pohyb, v zdravej prírode, na zdravej planéte. Veď všetko musí prebiehať v zdravom prostredí na čerstvom a čistom vzduchu, pri konzume zdravej stravy, pri bezstresovom živote. Ináč to nejde.

Ak tieto faktory spôsobuje človek a je to tak, 

tak civilizácia je kontraproduktívna

a musí v niečom zľaviť. Nesmie viesť k lenivosti a individuálnej neschopnosti pomôcť si. Ľudia sa žiaľ vzdialili od prírody až tak, že majú elementárny problém prežiť, pri znížení ich životného štandardu.

Svet musí byť solidárny

voči slabším, starším, voči mladučkým, svet musí byť chápavý a vnímavý, tolerantný, ústretový voči ním, voči každému a všetkému.    

Svet sa musí zmeniť

a učiť sa na chybách a neopakovať ich, poučiť sa z nich.

Dokáže to?

Všetci sa boja vírusu. Ja vravím:

Nech sa vírus bojí mňa.

To by mohlo byť heslom tejto doby. Buď otužilý, zdatný, opatrný, zodpovedný. Na horách nejako nestretneš civilizačné choroby.

Dodržuj prirodzené pravidlá.

O to viac ťa pozývam na potulky horami. (nie je to o združovaní sa ľudí v skupinách niekde na chate, ale o pohybe, ventilácii, otužovaní)

Svet

ZA ZDRAVÍM

A ešte možno: Komu niet rady, tomu niet pomoci. A to úplne v dobrom.

horám a zdraviu zdar!