Človek vymyslel nejaké pravidlá, sprvu preto, aby sa vytvoril rámec pravidlo a disciplína. Potom prišli do hry peniažteky a z pravidiel sa stal trhací kalendár. Hovoríme o tejto krajine, ktorá v minulosti zanechala aj historické skvosty, ku ktorým sa líškame, ale len vtedy, ak si niektorí idú zakrepčiť, potom pri financovaní záchrany skvostu prichádza strata pamäte.

EKO prístupy v stavebníctve – základný potenciál pre tvorbu zdravého životného prostredia

Stavebníctvo je fundamentálny prvok vplyvu na životné prostredie. Je všade a dotýka sa každej oblasti života. V spoločenskom merítku je však niekde na samom dne uznania a záujmu. Lebo, ako to už  u nás býva stavbárom je každý, čo chytí do ruky tehlu. Všetci tomu „rozumejú“ súdiac tak podľa toho, že vedia odtlačiť fúrik malty od miešačky. A tak sa obrovský súhrn stavebných profesií podceňuje, povedal by som, až pohŕda nimi, najmä tými duševných výkonmi, rozumom, bez ktorého by bol absolútny chaos, alebo jednoducho nič. Lebo bez myšlienky, by nebolo zadanie na spracovanie, potom návrh, projekt, bez odborného zástupcu investora, by si každý robil čo chce a ako chce a bez odborných realizačných firiem by tie myšlienky a zámer investora, stavebníka nemal kto realizovať. Stavebníctvo je veľmi rozsiahla disciplína zo spústou odvetví, profesií, nekonečným množstvom neustále pribúdajúcich  informácií o materiáloch ich vlastnostiach, technológiách a ako som naznačil dotýka sa všetkého.

Disciplína dodržiavanie pravidiel, zásad je, či vlastne zákonov, vyhlášok, noriem by mala byť prirodzené. Žiaľ u ľudí je to tak, ak sa mu neurčia pravidlá, parametre, nesplnia to. Disciplína, pravidlá končia, keď si stavebník zamanie, že predsa na jeho pozemku si bude stavať čo sa mu zachce! Zvláštny výklad demokracie. Pravidlá platia. Od legislatívy, noriem, ochrany záujmov cez regulatívne pravidlá zastavanosti, stavieb, či zásahov v území.

Nejako sa ale zabúda na základnú koncepčnú činnosť a jehospoločenskú zodpovednosť, architekta, projektanta, teda tvorcu a autora, myšlienkového realizátora investorského zámeru.

Projektant architektúry, môže presviedčať investora o koncepčnom riešení, kde sa už tam nastavujú prvky budúceho štandardu a vlastnosti budovy,

v prevádzkových úsporách, o vplyve na životné prostredie a teda aj v konečnom dôsledku, na neho a jeho potomkov. Lebo stavba sa nerobí na dva roky, takže na životné prostredie, na vedomie ľudí pôsobí dlhé desaťročia. A teda tak môže pôsobiť dlhodobo nepriaznivo, v lepšom prípade aj nejako priaznivo. Investor, ktorý nie je z radov odborníkov, dokonca ťažko definujúci zámer (ten sa už ani hádam nerobí), zato však je finančne silný, je dominantným partnerom v trojpartnerstve stavebný projektant, dodávateľ, on. Lebo stavba je predovšetkým súhra a nie súboj, ako to väčšinou je.

Stavebníci, investori, hľadia na investíciu len a len cez investované peniaze. Je to žiaľ najčastejší model. Nastavenie nejakého štandardu budúcich vlastnosti budovy ich nezaujímajú. O víziách do budúcnosti ani nehovorím. Zväčša, viď množstvo developerských stavieb. Čím hustejšie, čím lacnejšie s lacným dodávateľom, podradnejším riešením, štandardom, materiálmi, bez občianskeho vybavenia, bez ihrísk, služieb sociálnych – školiek, škôl, jaslí, kultúrnych ustanovizní, priestorov pre stretávanie sa všetkých vekových a sociálnych skupín, ale zato s priestormi pre komerčné využitie, ale aj bez hlbšej snahy budovať spokojnú a zdravú komunitu. Takže vyrastá model asociálneho bývania bez prepojenia na pôvodnú komunitu, sídlisko sa oboženie plotom so strážnu službou, aby nebodaj niekto z toho raja neušiel. Alebo naopak? Budú tam biznis centrá, aby sa mohlo viac obchodovať. Odľudštené, biznisové. Akých ľudí to vychová? Otupelých, izolovaných, sebeckých jedincov, celé rodiny, čo sa nepoznajú na poschodí paneláka, stratených pubertiakov nemajúc začlenenie do spoločnosti, do kmeňa, izolovaných dôchodcov hľadajúc strechu a útechu v izolovaných zariadeniach, bez spoločenského prospešného začlenenia.

Násilie, intolerancia, apatia, tu sú tvoje korene.     

Áno to je základná otázka

Investor nepochopí zložitosť problematiky. Jednak z titulu úrovne vedomostí, veď to nie sú v drvivej väčšine vzdelaní stavební odborníci, čo už tu  je chyba, že tieto investičné činností neriadia odborníci, ale peniaze. A ako to tu býva, v tejto krajine sa každý cíti byť stavbárom a k tomu ešte Internet so svojimi „radcami“,  hlupákmi, čo si dovolia, napríklad kafrať do statiky, odporúčať dať napr. menej armatúry do železobetónovej dosky, lebo projektant, statik, nabalili cenu stavby, aby mali väčší honorár a chceli ich oškubať. Takíto „poradcovia“, truhlíci, ktorí si vytvorili nejakú poradcovskú komunitu o vzájomnom si vymieňaní hlúposti, otupujú a vymývajú mozgy ďalším dilatentom. Kúpiť ich dom, by som odporúčal iba ak samovrahovi. Ale, žiaľ ľudia netušia čo kupujú. Žiaľ legislatíva im umožňuje amatérsky babrať beztrestne do stavebného diela.

V iných profesiách to nejestvuje.

Zlyháva celý reťazec znalostí od škôl počnúc, až po stavbárskych odborníkov. Zlá je legislatíva, chaos v normách, slabota na riediacej úrovni na úradoch. Mizivé percento odborníkov presadzujúc inovátorstvo (v zahraničí bežné) sú na verejnosti za polobláznivých snílkov.

Nemôžeme sa čudovať, že zlyháva aj územný plán, jeho podstata, jeho poslanie, spoločenská dôležitosť.

EÚ vydalo nariadenia

a Slovensko sa k tomu potichučky pridalo, len nijak nevidno opatrenia na trhu a v legislatíve, o znižovaní energetických výdavkov so žiaducou potrebou projektovania a výstavby energeticky sebestačných budov.

Nastavili sa energetické certifikáty, určili hodnotiace kritéria, ale až na ZHOTOVENÉ stavby a s maličkým dovetkom o sledovaní céodva (CO2) pri výrobe materiálov k vybudovaniu budovy. Už tu je to RIADNE popletené, neznalé.

Znova sa hodnotí kysličník, kto chce tak oxid a nie riadne komplexné EKO hodnotenie so všelijakými komplexnými kritériami

Pretože, ak navrhnutá budova bude v energetickom áčku a bude mať teda aj priaznivé hodnoty sledovaného strašiaka, kysličníka, pri výrobe komponentov stavby, vôbec to nevyjadruje ekologickosť stavby a celkové pôsobenie na život, akurát len energetickú úspornosť. A spoločensky bude vnímaná paradoxne ako „NAJ“. Aj s papierovým certifikátom, dokladom. Poskočí na trhu realít. Nie je to takto dobré. Tu EKO hodnotenie jednoducho absentuje a žiadne EIA – posudzovanie vplyvov na životné prostredia nastavená na veľké komplexy, nie je a nemôže byť toto ako hodnotenie komplexné, pretože rieši ochranu územia, toxicitu výroby a podobne, EIA však neposudzuje stavebné požiadavky a technické riešenie investície, ktoré v tom čase je definované príliš všeobecne, ak vôbec je (následné územné rozhodnutie, definuje všeobecne stavebné riešenie.Avšak už konkrétne, z čoho a ako sa v skutočnosti postavia riešia až realizačné stupne, či po zmenách až aký je skutkový stav).