PREDAJNÁ GALÉRIA

Niečo z mojej tvorby.

Najväčším problémo obrazov je ich fotenie, odrazy svetla, refllexy, svetelnosť, hĺbka ostrosti, kto neskúsil nevie... 

 

chvíľu počkaj...

Moja malá spoveď

Vlastne maľovať a sprvoti kresliť, som začal na etapy. Prvotné začiatky niekedy na základke, nejaká výhra za plagát Sporiteľne, nejaké karikatúry a potom záujem o nejaké tvorivé zamestnanie, povolanie, voľba medzi technickými záujmami. Vyhralo stavebníctvo a v ňom záujem o architektúru, projektovanie, tvorivú činnosť. Deskriptíva na priemyslovke ľavou zadnou, technické kreslenie, výtvarný prejav, či technická práca, ako zábava, nie výučbový predmet, tak ako ostatné odborné predmety. Maturita, projektovanie, technické skúsenosti, práca na rozličných technických stavebných postoch, pritom samozrejme škicovanie, štúdie, tvorba, predstavivosť, riešenia.

2-3 návštevy výtvarného krúžku, aby som tam vlastne pomáhal ostatným, čo nezvládali ani základné princípy, účasť vo výtvarnej súťaži amatérskych maliarov Košíc, nejaké to ocenenie, potom podnikanie a spústa povinnosti s tým, takže maliarska pauza. Potom r. 2015 mŕtvica, „darček“ na šesťdesiatku, následkom vrodenej a neobjavenej srdcovej vady. Kompletné ochrnutie, najskôr len vegetatívny stav, nič len telo oddelené od duše. Neskôr ochrnutie pretrvalo na pravej strane. Zúfalosť a beznádej, čakanie či bude nasledujúce ráno. Nové a úplné začiatky, nové spoznávanie sveta, zmena na ľaváka, učenie sa všetkého odznova, ako si sadnúť, prejsť zopár krokov, povedať súvislejšiu vetu. Plynutím času navykanie na nové okolnosti, zmena horolezca, turistu, bežca, na kaliku. Nádej a pád na psychické dno, beznádej, menejcennosť zbytočnosť a odkázanosť na pomoc. Nové a novšie nabaľovanie pohybových znalosti, pokus omyl, skúsenosť a vynájdenie sa a návrat späť na praváka, aspoň čo sa týka písania a jedenia. Ostali však následky, s ktorými sa nedá už ďalej posunúť k lepšiemu. Pravá polovica tela má následky, ľavá sa ako-tak spamätala. Takže skúška aj jemnej motoriky a pokusný návrat ku štetcu. Opäť pokus, omyl, trpezlivosť. Prvé pokusy čo zvládnem, opatrné začiatky v krajinnej maľbe, kde by som nemal veľa čo zbabrať, no naučený na tvrdý súboj s osudom, prerážam psychologickú bariéru a skúšam postavy. Nestačí a prechádzam na portréty. Fascinuje ma výraz, svetlo, atmosféra, náročnosť motívu, nuansy odtieňov tváre. Fíha. Je to tam. Pravá hemisféra akoby oslabením ľavej dostala novú energiu.
http://blog.hromnik.com/2015/10/14/lava-vs-prava-hemisfera-mozgu/

 

A potom už nehľadím na motív, ale aj na myšlienku, kompozíciu na jedinečnosťvýjavu. Je to o tom. Nadchýňa ma impresionizmus svojim zachytením chvíle, rozochvieva šerosvit, modelácia tvarov tela od Michelangela, figurálne stvárnenie baroka, ale aj tvorivá moderna, či kubizmus, Benka. Stále nové výzvy a hľadanie seba samého vo výrazových prostriedkoch či témach. Barly, teraz palička, zvýšil pocit empatie a vyjadrujem sa nielen štetcom, ale aj perom a nastavujem zväčša fejtónovo zrkadlo spoločnosti.

Myslím, že úlohou akéhokoľvek tvorcu, je podanie čo najlepšieho výsledku svojho výkonu a posolstvo divákovi, či užívateľovi. A že mojou úlohou by mala byť súhra vyslania mojej myšlienky a schopnosti diváka myšlienku prijať, pochopiť a spôsobiť v ňom príjemné pocity a hĺbavosť, nie povrchné pozlátko. Nebudem predkladať divákovi diela škeriacich sa masiek, zombi, alebo pri druhom mantineli, rúžovučké zasnené motívy. A ani sa nezaraďujem do nejakého priečinka, hoci mi vravia, že som portrétista.

Stvárnenie motívov spracovávam rozličným spôsobom, podľa toho ako ma to napadne a čo cítim. Samozrejme aj po úvahe o výsledku. Sledujem valéry predlôh, ich kontrast, štruktúru materiálu, myšlienku motívu a to ma navádza, či do toho idem ala prima, pastózne, frotážou, lazúrne, valérovo, koloristicky, kubisticky, či len tak, tak, ako ma napadne.

Milý návštevník, divák, vitaj v mojom svete a nechaj plávať voľne svoje myšlienky svetom, ktorý ti predkladám

Akryl

Moje návraty ku štetcu boli v objavovaní nového prístupu, technológií materiálov, myšlienok, v čom som mal generačnú časovú prestávku. Núkali sa mi vodou riediteľné farby, akrylky. Vyskúšam a reku hodia sa na ala prima do prírody. Nový ľahúčky stojan, skladacia stolička, akrylky v úhľadnej krabici, štetce tvrdé, mäkké, tenké, hrubé, guľáče, ploché, aj špičky, paletka, mištičky, handričky a už som vytešený vyrazil do okolia mesta. Už som mal vyhliadnuté lokality, kde podvečer pekne svetlo a tieň vykreslí krajinu, už len počasie aby bolo fotogenické.

Deň „D“, takže všetko do batohu, palička do ruky a išlo sa. Pri mojich obmedzených telesných schopnostiach vlastne nebolo tak jednoduché rozložiť sa a ani nájsť si voľajaké miestečko, čo by spĺňalo výtvarné predstavy a umožnilo, aké-také pohodlie pre človeka s telesným obmedzením. Našiel som niečo trocha rovinatého na akejsi zarastenej poľnej ceste. Fajn. Rozložil trojnožku uložil na ňu rám s plátnom, pripravený užívať si výtvarného blaha.

Silnejší nápor vetra a už som nevyberavými slovami pomenoval mierny až čerstvý, severný košický vietor. Následne zabodávanie nožičiek do tvrdej zeme a ich obloženie skúpo sa vyskytujúcimi kameňmi, mi pomaly nahlodávalo vedomie, či takto vyzerá práca v plenéri. To som ešte netušil, čo bude nasledovať. Keď som ako-tak stabilizoval hoci len to malé plátno na subtílnej hliníkovej konštrukcii stojana a to celé na zemskom povrchu, čo ani za svet nebol ani trochu rovinatý, mala konečne nastať tá blaživá etapa tohto výtvarného podujatia. Maľovať a vznášať sa štetcom nad dolinou, kochať sa nádherným teplým poobedňajškom až podvečerom. Škovránky, skrotený vetríček, baránky naháňajúce sa na skvostnej oblohe a JA s plátnom, pripraveným prijať moje myšlienky.

Mala.

"Akrylky budú fajn, budú pomerne rýchlo schnúť a tak naplním svoje predsavzatie namaľovať košické okolie na jedno sedenie." Myšlienka vcelku vábivá.

Po otvorení farieb ma farebná škála túb vôbec nenadchla, boli to ostré, krikľavé tóny, plagátovky, kde som márne hľadal aspoň približne tie, ktoré považujem za základ v oleji. Nuž, ale nové materiály, nové výzvy a poznania, myslel som si. Tak som miešal a miešal a výsledkom boli rozpatlané a spotrebované, zakalené, kávové farby. Nedobre. Skúšam na plátne. Farba však na štetci zázrakom vyschla a namiesto vláčneho ťahu to bolo vytieranie suchého štetca. Hoci plátno bolo šepsované aj dodatočne a nesavé, akrylové. Takže riedim. To zas farba vykvapkávala, silne pripomínala akvarel, až mi stekala po plátne. Keď na plátne pribúdali pokusné šmuhy, namiesto ťahov, už som vedel, že obraz nebude. A až keď úmerne na ňom pribúdali mušky a všeličo, čo lietalo z lúky a všeličo lietavé, skákavé a bodavé, čo si zvolilo moju hlavu za plochu hodnú skúmania, moja trpezlivosť sa skončila.

Ostal som verný olejkám.