…ani neviem ako začať. Lebo nie je mojim zvykom mentorovať. Ale možno treba, lebo mnohí ľudia sa stali, vyjadrené slušne, akýmisi čudnými.

Ak ma niekto  osloví, ja mu pomôžem aj napriek mnohým zmätečným otázkam sa mu snažím vec vysvetliť, ukázať riešenie, pomôcť, zašlem mu odpoveď. Hoci nie som ješitný, očakával by som aj jednoduché spätné poďakovanie. „Dakujem, pomohlo mi“ „Dík, pozriem sa na to“ a podobne a tak nejak. Márne. Vlastne neviem, či to pôvodný odosielateľ čítal. Asi hej, lebo mi zatiaľ nik nevynadal, až na úradnícke KST, čo lamentovalo nad presmerovaním chodníka a dočasnej uzávierke kvôli mostu na Ružíne. Chlapci a dievčatá v teréne to  zvládli aj bez KST. Fungujú,vnímajú, skrátka prístup. Kto chce koná, kto nechce kladie prekážky.

Existuje základné pravidlo a znie celkom jednoducho:

ďakujem.

V elektronickom svete len zopár ťukov do klávesníc a odoslanie späť a elementárna slušnosť je naplnená. Aspoň taká odozva za službu. Lenže nebýva to tak a tak ma vlastne napadá, že čo sa to deje s ľuďmi a aj turistami (dnes sa medzi nich ráta skoro hocikto). Turistická obec bola vždy príznačná tým, že si pomáhala, najmä v teréne sme sa vždy vedeli podeliť o jedlo, šatstvo o znalosti. Na lane ani nevraviac. Spolupráca a pomoc bola tak samozrejmá, ako ranné svitanie. Dnes doba zmenila mnoho ľudí, na chladné a sebecké bytosti.

Ale

máme ale aj mladých ľudí, čo lásku k prírode a k blížnemu nepovažuje za módny trend, za… (použi si nejaký moderný výraz, tie ja nemusím) ale za životnú filozofiu. Tých netreba nabádať k činom, ani k prostému poďakovaniu. Fungujú, sú prirodzení, skromní, nápadití, zaujímajú sa o dianie a ja im držím palce a pomáham im zorientovať sa v problematike. A trocha pri nich mladnem 🙂

Hm, ale suma sumárum, nevidím to nejako v budúcnosti optimisticky.