Kto berie život celkom vážne, prichádza o veľa. Ver mi, s humorom to ide ľahšie. Aj keď často je to cez slzy, ale nevzdať to, pokiaľ to ide a ostáva nejaká byľka nádeje a zbytok síl. Aj vedieť vzdať sa, pokoriť sa sile hôr, úctivo ich poprosiť, že si prekročil tú pomyselnú hranicu, pokiaľ by si zašiel priďaleko a hlavne vedieť, kde je tá hranica. Hoci v športe, či zdolávaní ciest si človek neustále kladie vyššie a vyššie ciele a hranicu aj prekročí... 

A ako vravím, aj na šibenicu s úsmevom! Ver mi, treba rozdávať pozitívnu energiu, treba sa rozdávať, urobiť niekoho šťastným - možno aj tam treba hľadať filozofiu bytia, nielen v mysli obrátenej do seba.

Mne nestačili značené horské chodníky, nebavili ma nalajnované budúcnosti, skúšal som, poznával a hlavne som sa učil a ukladal, aby som to vedel zúročiť v pobyte na milovaných horách. Aby som pochopil princípy, poznal vzťahy a mechanizmus fungovania hôr a prírody, života, poznal ľudí, čo sa našli na potulkách HORAMI a nemali medzi sebou žiadne hranice, bariéry, čo nasiakli človečinou kamarátstvom, porozumením.

Dačo naučiť mladých, ukázať, potešiť sa, podeliť sa s príhodami, skúsenosťami, pokiaľ o to stoja. Lebo niekedy je treba včas použiť brzdu a vtedy sa ťažko prijíma prehra. Ale aj prehrávať sa treba naučiť. Nikdy nevieš čo bude zajtra...