Klasifikácia obtiažnosti lezenia vo Vysokých Tatrách

Horolezectvo vo svojej podstate nie je súťaživý šport. V princípe nejde o góly, minúty ani nalezené metre. Avšak porovnávanie obtiažností jednotlivých ciest prináša aspekt výkonu a slúži nielen na osobné sebahodnotenie, ale najmä pre výber lezenej cesty, ktorá je úmerná, alebo sa blíži maximálnym fyzickým a psychickým možnostiam horolezca. Len vtedy prináša lezenie v horách radosť. Klasifikácia horských ciest bude vždy záležitosť subjektívna. Našťastie! Správny výber túry je v rukách každého z nás. O klasifikácii ciest v jednotlivých horstvách je dobré niečo vedieť. Je dobré vedieť, že vo Vysokých Tatrách sa pri starších cestách najprv ujala Welzenbachova stupnica, ktorú v podstate použil Puškáš a Paryski. Tatranská klasifikácia používaná u ciest asi do konca 60 rokov, je teda trochu mäkšia ako UIAA stupnica (rok 1968), ktorá sa ujala aj v Tatrách až s nástupom generácie, ktorá pôsobila počas 70 – 80 rokov a priniesla i polstupne +/-. Vďaka popisu ciest technickými schémami sa ujala aj pôvodná UIAA stupnica technického lezenia. Preto je dobré poznať nielen rok prvovýstupu, ale aj autora cesty, teda trochu Tatranskej lezeckej histórie. Je známe že Páleníčkove, Drlíkove, Tatarkove a aj cesty iných nie sú zadarmo, čo je neobyčajne ťažké (V) to je naozaj neobyčajne ťažké. Je dobré vedieť, že cesty, ktoré sa málo lezú, alebo neprelezené cesty sa často líšia o stupeň a zriedka aj o dva. Klasifikácia celého výstupu sa určuje podľa najťažšieho miesta – a preto nemôžu byť dva výstupy označené rovnakou obtiažnosťou rovnocenné. Preto je potrebné mať pri prvovýstupoch a prelezoch čosi „nalezené“, a to nielen v domácich horách, aby človek mohol porovnávať. V tomto internetovom sprievodcovi sa spravidla pridržiavame klasifikácie prvovýstupcov. V cestách, ktoré sú preklasifikované lezcami po niekoľkých prelezoch, prípadne prelezené novým štýlom sa snažíme uviesť novú klasifikáciu. Ale vždy to bude iba subjektívne – a o tom to celé je o ľuďoch a horách.