Už som na FB napísal: „Toľko obetí! Len na oboch stranách Tatier. Tí čo lezú a liezli, chodia na hory roky a čítajú tieto riadky vedia, čo sú to hory, koľko bázne, rešpektu vyžadujú. Ináč by to už nečítali. Hory sa nedobíjajú, v tom mocenskom zmysle slova, vo význame násilia, pokory. Nemám rád výraz „dobytie hory“. Pripadá mi to násilne. To človekovi je dovolené pokorne pokúšať sa o jej priazeň, ako o ruku nevesty. Pustí, nepustí, dá sa, nedá sa? Hľadá cesty, spôsoby dobíjania jej srdca. Krása hôr, túžba, po kráse, vykúpená námahou, niekedy žiaľ aj smrťou. Myslím, že mnohých prípadoch zlyháva človek preceňovaním seba, žiaľ ruka v ruke s nevedomosťou. V časoch voľného šírenia sa informácií mnohí vidia len tú romantickú časť túr, nádherné fotky, videá a mnohí sa považujú za horolezcov. Mnohí v terénoch nemajú čo hľadať, no sú tam. Nečítajú terén, nesledujú počasie, nekalkulujú s časom a náročnosťou. Je mi veľmi ľúto. Niekde sa deje chyba.“

Tvrdý sneh, dobrý ľad, suchá skala, zamrznuté trávy a podobne, sú DOBRÉ lezecké podmienky. No naopak chodenie po ľade bez mačiek, čakana, paličiek, neistený v exponovaných partiách je určite nebezpečné až-až. Chodecky ide o nebezpečné, NEVHODNÉ podmienky. Na zľadovateľom chodníku padá horolezec rovnako tvrdo ako nehohorolezec. Rozdiel je v predvídaní, v možnosti použitia umelých pomôcok, výstroje (niekedy sa tomu vravela výzbroj) vybavenia, čo horolezec spravidla použije, nehorolezec zvyčajne nie, lebo tak vybavený nie je, alebo netuší, že v tieni je ľad a na slnku voda. Padať dole nie príliš strmým snehovým žľabom sa dá v podstate bez ujmy na zdraví zvládnuť, ak aj ide o nenaviazaného. Nevybavený má však málo šancí, iba ak je dobrý dojazd toboganu. Pre neskúseného sekundy pádu, ak sú sekundami bezmocnosti, sú výsledky fatálne, teda konečné a nikdy sa dotknutý už z podobnej skúsenosti žiaľ nepoučí. Žľaby sa schádzajú aj dobrovoľne, napr. na zadkoch pri mäkkom snehu, jarnom firne a sfičať z Ostrvy ku Popradskému za pár sekúnd nemá chybu.

V minulosti som bol proti absolútne voľnému pohybu obyčajných turistov, či návštevníkov po vysokohorskom teréne a poukazoval som na možnosť seriózneho záujemcu o vyškolenie sa v tomto smere, dosiahnutie vedomostí. Nauč sa a po lezeckej maturite si pripravený do horského života. Potom to skúšaj. Možno to odstupňovať, nemusí ísť rovno školenie na horolezca, môže byť aj vysokohorský turista pre pohyb po zaistených cestách. Lebo hory, to je súčet vedomostí o orientácii v teréne, znalosti o ňom konkrétnom, súčet znalostí z meteorológie, zdravotnej pomoci, o fyzickej zdatnosti v rôznom teréne, podmienkach, sklone, ročnom období, o sebestačnosti a schopnosti prežiť, strave, o vybavení na túru, taktike postupu, zostupu, variantoch návratu, o istení, lanovej technike, pádových faktoroch, dynamike istenia, o vektorovom pôsobení síl, istiacich metódach, prostriedkoch. O chovaní sa ľudí na horách a v prírode. To ako prvý predpoklad. Až potom po dosiahnutí niečoho, na obyčajnom horskom chodníku, treba skúšať lezenie, vysoké hory. Nikdy nie naopak. Áno, mali sme v oddieli chlapcov, čo po letnom kurze na cvičných terénoch, išli hneď na svoju prvú samostatnú túru – trojkový kežmarský pilier. A už sa nevrátili. Podcenili vlastný istiaci systém.

Bol som proti voľnému pohybu po Tatrách práve kvôli frajeríkom, bez kúska sebareflexie o vlastných schopnostiach v divokých stenách. Aby sa netrepali turisti na Gerlach len tak, že si to zamanú z roztopaše, alebo, že nechcú platiť na vodcu, lebo chce podľa nich veľa za to, že sa o nich celý deň stará v náročnom teréne. Takých mudrlantov je veľa. Je to presne ako vodičák. Nauč sa pravidlá, potom si to natrénuj v doprovode, zlož skúšku a potom maj nad sebou dohľad a po rokoch buď sebestačný a hlavne ZODPOVEDNÝ. Voči sebe a najmä ostatným.  Alpy – že tam ich nik nekontroluje a chodí si tam kto chce a kde chce? Nuž sú veľké s obrovskými priestormi. Francúzska strana Mont Blancu je takým korzom, kde sa dajú napĺniť ambície aj turistov, povedzme, že aj väčšinou vysokohorských, na dosiahnutie svojho sna. Našťastie tam panuje aspoň základná ľudská sebazáchova nejdú tam ľudia v teniskách či podpätkoch, ako u nás na Terynku. Ale aj tak tam ročne umierajú hromady návštevníkov.

Je čas na úvahy. Zákaz vstupu nič nezmôže. Kto chce unikne, obíde.