Hm, Ako to vidím

Zatiaľ, čo ľudstvo blbne a skúma a skúma, čo to vlastne porobilo za zmätky, že sa mu rúca svet jeho bytia, keď raz mu zoberie obydlie voda, inde zas zhorí dom, či roztrieska ho tajfún a či tornádo, sústavne lieči rakoviny, vírusy, hľadá nové obydlia na iných planétach, aby tam opäť pokračovalo vo svojom devastačnom počínaní ničiť v záujme pokroku a lenivosti a hlavne nenásytnosti a sebeckosti a nejako sa mu nechce odstraňovať príčiny, zatiaľ, čo to všetko deje sa okolo mňa, nestačím sa diviť nad chovaním ľudstva. Lebo napriek ojedinelým snahám, sa nič prevratné  neudeje. Bude nás viacej a preto budeme vraj menej škodiť prostrediu. No sranda! Tomu sa predsa nedá veriť a ani výsledky asi tak skoro nebudú. Milý čitateľ, skús hádať prečo:

a) lebo medveď

b) ide o prachy

Priznám sa kašlem na vedecké teórie, petície nemusím, lebo je to posledná, zúfalá odozva na premárnenú šancu v chronológií postupov, čo sa dala riešiť oveľa skôr a to dokonca systémovo. Nemusím si ničím vedecky dokazovať to, čo vidím na tejto planéte. Nie som Matuzalem, ale za čas tu strávený, vidím, počujem cítim. Videl som lesy, zdravé bujné plné života, potom lesy s erozívnymi rýhami, čo je zdvihnutým varovným prstom, potom už ani lesy, len rýhy a rany a pôdu odnesenú do mora. Tú pôdu živiteľku našu, čo príroda tvorila asi 1 cm za tisíc rokov a spláchne sa za okamžik. K nenávratnu. Spolu so smetím, plastami, chémiou. Tam v mori vznikajú nové ostrovy namiesto vymierajúcich korálových.

Všetko je to o to horšie, že sa to deje už počas jedného života. A možno dobre. lebo pomalá postupnosť je slabšie pozorovateľná a kto vie, či by sa riešila.

Zem je zničená súčtom okolností, nie jednotlivým javom. Všetko nenormálne, čo vidíme je vlastne fyzicky normálny prejav, reakciou Zeme na akciu spustenú človekom. Logicky vzaté, ak sa spočítajú fyzikálne a chemické javy sú z toho roztápajúce sa ľadovce, kyslé dažde, prehrievané holiny pôvodne dažďových pralesov, rakoviny, nespokojnosť, sociálne nepokoje, vojny… Už to, že som prechádzal ľadovcom, kde na mape kreslenej pred niekoľkými rokmi bolo pleso a ono tam už fyzicky nebolo, je dosť kruté. Tie zmeny sú obrovské!

Vidím spôsob života, pretvárku, kde každý je podieľnikom viny. Vidím, bijúce sa teórie, vidím, že svet nenapreduje, len hľadá, tápe. A čas neúprosne napĺňa osud. Veľmi zlý osud. Náznaky sú viditeľné dávno a teraz možno narastajú exponencionálne. Príliš rýchlo, aby sa mocní boli ochotní pozrieť späť a vidieť spúšť čo v mene pokroku a hlavne biznisu, vlastne ľudskej márnivosti, pohodlia zanechávajú.

Úprimne, kto z ľudí je ochotný, zmeniť svoje návyky, trocha sa ponamáhať a znížiť svoje pohodlie? Krok vpred vždy znamenal nemožnosť návratu. Vymysleli sa autá z dobrým úmyslom, veď sprvu pomáhali. Ľudia však natoľko zleniveli, že pohybové neaktivity sa zamenili v ich neprospech. Kvária ich potom civilizačné choroby a už ani neumierajú na bojisku, ale na inom, na ceste, v súboji s časom rýchlosťou, biznisom.

Kde je však riešenie?

Vo vlastnej zodpovednosti? Ako však zmeniť používanie návyky?

Neverím tomu. Ľudstvo na to nemá, je príliš hlúpe na to, aby veci chápalo komplexne. Až na malé výnimky. Už nám vymizli prvotné inštinkty. Zostali len u časti obyvateľstva, čo im hovoríme primitívne kmene. Už tu sa tzv. civilizovaná časť ľudstva dopúšťa elementárnej chyby. Jednoduchí obyvatelia síce neovládajú vyššiu matematiku a našimi testami IQ by akiste neprešli, presne ako my, v ich testovaní a zahynuli by sme v divej prírode za pár chvíľ, za elementárnych okolností.

Ľudstvo je ako mravenisko zahľadené do seba, netušiac svet okolo seba. Vír života funguje na zárobku, spotrebe a je vlastne ľuďom jedno, čo vyrábajú, hlavne, že zarobia, či vlastne získajú prachy a hlavne minú. Žiaľ väčšina na základné potreby a príliš nevyskakuje. Všetci sú vtiahnutí do kolečka a nedá sa z kola von.

Nechcem šíriť poplašné správy, aby si ma nejaký servilný právnik nezobral na zodpovednosť, ale on, ako ja, ako ty, my všetci, tu (zatiaľ) žijeme, hráme sa na pokrok a robíme všetko veľmi nezodpovedne, sebecky, ľahostajne.

Ani tento článok príliš ľudia nepochopia, alebo aj hej a vrátia sa do starých koľají ľahostajnosti. Mali by ho čítať aj po 50-tich rokoch a porovnať…

Aby to nebolo všetko až tak príšerne vážne, prikladám svoju poviedku, ako som zachránil ľudstvo:

ZÁCHRANCA ĽUDSTVA

Ľudstvo sa nám borí s problémami prežitia, očakávaného nedostatku potravín, vyčerpania zdrojov a už svoju nenažranosť chce pre niesť na našu susednú planétu, aby ju napokon postihol rovnaký osud odhodenej prázdnej škatule. Nuž som si povedal, nebudem sa ja takto nečinne pozerať na zápas o prežitie a pomôžem ľudstvu a možno aj sebe. Otvoril som si garážovú firmu  v daňovom raji, ulial nejaké štátne peniaze, eurofondy, ale aj sponzorstvá politických strán a lobistov a vymyslel som ten zázrak. Stroj na zmenšovanie ľudí. Lebo to je ten zázrak. Načo lietať vesmírom a hľadať nové sídliska, načo hľadať potravinové zdroje, regulovať pôrodnosť, keď stačí tak málo. Byť menší, hoci na polovicu. Pretože malý človek spapá ako dieťa, nepotrebuje ani veľké domy, autá. Viete si predstaviť, že by sme razom mali všade diaľnice? Lebo aj na obyčajnú okresnú cestu do poslednej obce by vošli napríklad štyri pruhy. Aj prízemné domy by sa jednoduchou dostavbou podlažia zmenili na poschodové. Administratívne budovy by dostavbou medziposchodí zívali prázdnotou a možno by to štatistika evidovala ako zníženie stavu štátneho aparátu na polovicu a ešte aj z politikov by sa stali takí istí trpaslíci, ako my ostatní, čo by im naozaj svedčalo. A bolo by roboty ajajáj…, veď všetko by sa muselo zmenšovať. Okrem zárobkov prosím.

Zatiaľ to má ešte svoje muchy. Stroj nevie zmenšovať nič iné len ľudí. Lebo pracuje na princípe… nie neprezradím svoj patent, no a k tomu ešte pri procese musím zohľadňovať… nie ani to neprezradím, ani keby mi štát odpustil dane. Má to, ako som povedal, svoje muchy a je tu problém. Povedzme muchy sa razom oproti človeku zväčšia a budú útočiť ako nejaké chrústy a štípať ako uhryznutie hadom. Aj pohľad do očí svojho psieho miláčika sa zmení skoro ako pohľad napríklad na kravu, takže taký človek hneď zmení názor, či si ho bude mojkať na kolenách. A spomínané kravičky. Vlastne hrôza. Zamotať sa jej pomedzi nohy pri dojení…

Vyskúšal som svoj patent na niektorých dobrovoľníkoch, mužoch. Išli do toho s vedomím, že napomôžu ľudstvu. Pre mňa a ich rodiny to boli hrdinovia svetového, ba až vesmírneho formátu, hrdinovia na prelome nových dejín civilizácie.

Nedopadlo to príliš presvedčivo. Niečo muselo zlyhať. Nezabralo to totiž na celé telo, ale len na určité, no nebudem tajiť, na rozmnožovacie orgány.

Manželky hrdinov sa mi od vtedy vyhrážajú, hrdinovia prenasledujú.

Mením svoje podnikanie na iný daňový raj.

… a tak ďalej ľudkovia…

 

horami@horami.sk
Pôvodne, profesne stavebný technik, najmä projektant architektúry. Srdcom horal - turista, horolezec, jaskyniar, horský bežec, ochranca prírody, organizátor, propagátor nadšenec. Dnes následkom mozgovej mŕtvice invalid. Ako človek, pesimista, nadobudnutý životnou praxou, fejtonista, srandista.
Komentáre

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *